Daníel Bjarnason: Symfonická búrka z rozdivočeného Islandu

Autor: Tomáš Slaninka | 23.9.2010 o 10:10 | Karma článku: 6,44 | Prečítané:  2305x

Daníel Bjarnason je mladý dirigent a komponista, ktorý počas svojej kariéry spolupracoval ako s komorným orchestrom Ísafold, londýnskou Sinfonietou, tak asistoval aj známym menám z indie scény: Sigur Rós, Ólöf Arnalds, či Valgeirovi Sigurðssonovi. Napriek tomu, že poukazovanie na islandskú prírodu sa stáva klišé, bohatá hudobná scéna tohto ostrova strateného medzi Európou a Severnou Amerikou je akýmsi mementom vplyvu krajných podmienok na tvorivosť. Extrémne podmienky vytvárajú základ pre zrkadlovo extrémne pocity, ktoré sú nevyhnutnou súčasťou každého dobrého diela. S albumom ‘Processions’ vytvára Bjarnason mostík medzi post-modernou a neskorším romantizmom 19./20. storočia. Energická, strhujúca, ale aj ukrutná búrka emócií vyjadrených sólovým violončelom a neskôr klavírom pozýva všetkých odvážlivcov, ktorý sa nezľaknú jej masívnosti a sily, s akou si Bjarnason podmaní svojho poslucháča.

danielbjarnason-processions.jpgIslandský rodák Bjarnason bezpochyby netvorí svoju hudbu ako oslavu na Island, avšak v štýle jeho komponovania počuť výrazné európske a predovšetkým nordické vplyvy. S ľahkosťou možno poukázať na ponurú kompozíciu neskorého romantika, Fína Jeana Sibeliusa, či na neskoršiu tvorbu nórskeho romantika Edvarda Griega. Ako komponista 21. storočia, medzi najvýraznejšie vplyvy Bjarnasonovej tvorby patria prirodzene neskorý romantizmus a niektoré prúdy klasiky 20. storočia; medzi nimi sčasti minimalizmus (predovšetkým Stevena Reicha) a neoklasicizmus (záblesky Prokofieva). Podľa Bjarnasonovho pochmúrneho zvuku možno tipovať medzi jeho múzami najmä Igora Stravinskeho, tiež dirigenta a komponistu.

Od samotného začiatku albumu ‘Processions’ (Bedroom Community) je poslucháč vtiahnutý do obrovskej búrky, pred ktorou sa márne snaží utiecť. Úvod triptychu ‘Bow To String’ je agresívny, metá sa vo svojom hneve a neskrotnej energii, ktorú nemožno ovládnuť. Prvá scéna je veľmi príhodne nazvaná ‘Sorrow conquers happiness’ a objavuje pocity skľúčenosti a nemožnosti úteku. Víchrica, ktorá sprevádza úvodný kúsok, sa odohráva nielen v okolí poslucháča, ale bojuje aj o svoje oslobodenie v jeho vnútri a stáva sa akousi metaforou na kontrasty fyzického boja verzus nepoddajnosti mysle. Sláčik kĺže po strunách violončela omámene a zmätene, hľadajúc východ z disharmónie a nepokoja, ktorý ním celý preniká. Útočné búšenie sláčika o drevo a opakované vracanie sa k výbuchom atonality však jednoznačne dávajú na známosť, že úkryt pred sebou samým nie je možný.

danielbjarnason.jpgHororovo dramatický úvod, ktorý sa ani na sekundu nepremieňa na lacný teror, alebo zbytočný pátos, sa s prechodom do druhej časti, ‘Blood To Bones’ premieňa na nepokojnú štúdiu spomalených harmónií prvej časti. Melódia sa neustále pretvára a zdôrazňuje tak neustálu nemožnosť zachytiť sa čohokoľvek naokolo. Rozvláčne tempo v kombinácii s nervóznym pizzicatom navodzuje pocit ticha pred búrkou. Tá napriek tomu nepríde a posledná časť ‘Air to Breath’ nachádza stratený dych, o ktorý violončelo prišlo pri zbesilom úvode. ‘Bow To String’ je hudobný kúsok skomponovaný pre violončelistku Sæunn Þorsteinsdóttir, ktorá vďaka elektronickému vrstveniu odohrala celú kompozíciu úplne sama. V mnohých častiach má poslucháč pocit, že ju sprevádza sláčikový kvartet, avšak Sæunn “len” využíva veľký hudobný rozsah violončela a samozrejme svoj talent premeniť ho na zamatovo posadenú violu, kvílivo-strašidené husle, či neskrotné perkusie.

Vzhľadom na kontrastnosť a nekompromisnosť prvej kompozície vôbec neprekvapí pôsobivý nástup rezolútneho klavíra. ‘Processions,’ ústredná kompozícia rovnomenného albumu, je rovnako trojčasťová a zložená je pre klavír Vikingura Ólafssona a symfonický orchester. Už názov prvej časti, ‘In Medias Res,’ naznačuje, že poslucháč sa dostáva rovno do rozbehnutého deja a musí venovať každú jednu sekundu pozornosti, aby sa udržal v tempe tejto hudobnej riavy. Medzi najefektnejšie pasáže patrí začiatok, v ktorom klavír hľadá tú správnu melódiu a popri tom (ako je u Bjarnasona tradíciou) bojuje s orchestrom o svoj priestor a dominanciu. Chvíľkový pocit šťastia a harmónie medzi husľami a klavírom je jeden z najkrajších na celom ‘Processions’ a jeho deštrukcia výstražnými trúbkami a bubnom, ktorá smeruje k nádhernej orchestrálnej monumentálnosti vyráža dych. Napriek tomu, že si podobnú okázalosť podmanili mnohí majstri pred ním, Bjarnasonove aranžmány sú nápadité a nádherné.

danielbjarnason2.jpgDruhá a najdlhšia časť ‘Spindrift’ ďalej rozvíja nastolené myšlienky s tým, že klavírny part je oveľa viac v popredí a orchester sa mu stáva podporou miesto predchádzajúceho konkurenta. Napriek tomu, že si Bjarnason necháva čas na dôkladné rozpracovanie tém, kompozície si uchovávajú pocit plynutia vopred, v niečo ešte väčšie a dokonalejšie. Týmto spôsobom je ktorýkoľvek menší fragment mini-nápadom, ktorý by mohol stáť aj samostatne a Bjarnason by okolo neho vybudoval ďalší koncertný svet. Zahŕňajúc aj doterajšiu Bjarnasonovu tvorbu, ‘Spindrift’ je najvyspelejším a najpodmanivejším kúskom a precíznosť a prezieravosť, s akou ho buduje, je skvostná. Bodkou za jej extázou je záver triptychu, ‘Red-handed.’ Morská pena je ešte stále rozvírená búrkou, ktorú počas počúvania ‘Processions’ neustále prežívame. ‘Red-handed’ ju ešte ďalej víri chromatickým klavírom za asistencie plieskajúcich perkusií a výstražných trúbok. ‘Processions’ začína uprostred deja, ten sa však nerozvinie v happy end a ostáva v nepokoji a neskonalej tiesni.

Daníel Bjarnason akoby neveril v konečné uvoľnenie napätia a nadýchnutie sa po dlhom boji. Záverečná kompozícia ‘Skelja’ je kratším experimentom pre harfu, perkusie a elektroniku, ktorá ich stužuje dokopy. Toto hľadanie hudobnej formy krásy sa síce odohráva v tichu, avšak napätie je neustále prítomné v harmóniách a nemožnosti nájsť únik. ‘Processions’ tak končí v podobnej skľúčenosti a potláčanej agresii, ako začínalo. Možno jednoduché prirovnať ‘Processions’ k desivej snehovej metelici, avšak neustála aktivita, nestálosť a nepredvídavosť jeho kompozícií evokujú hlavne podstatu prírodných smrští. Trojica kompozícií na ‘Processions’ ukazuje Daníela Bjarnasona ako vyspelého komponistu (a dirigenta) s vlastným rukopisom a jedinečnou výpoveďou v rámci svojej umeleckej generácie. Kde Max Richter sa pohráva s elektronikou, Steve Reich zapracováva elektrické gitary a Philip Glass uchováva repetitívny minimalizmus, Bjarnason mieri k vyšším a väčším métam. Tento album je jedným z najpodmanivejších a najobdivuhodnejších počinov na poli súčasnej klasiky aspoň za poslednú dekádu.


(Album poskytlo vydavateľstvo Bedroom Community, všetky fotky sú z oficiálneho myspace profilu umelca)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Ešte v marci robil v obleku kliky. Železná vôľa urobila z Jana Třísku Američana

Legendárny herec z Obecnej školy sa už v Česku necítil doma.

ŠPORT

Expert: Sagan je ako rocková hviezda cyklistiky

MS môže pokojne vyhrať aj sedemkrát, myslí si.

PRIMÁR

Päťdesiatnici a stres: Po päťdesiatke začne stres zabíjať

Nikto nie je stavaný na to, aby prežíval dlhodobý stres.


Už ste čítali?