Línia večera

Autor: Tomáš Slaninka | 19.8.2010 o 19:19 | (upravené 19.8.2010 o 19:25) Karma článku: 4,75 | Prečítané:  1375x

Aké krásne by bolo napísať slová, ktoré by sa túlili k čitateľovi, líškali by sa k nemu mačacím spôsobom, ich nezameniteľná zvukomalebnosť by mu priadla do ucha a slová pretvorené na šepkavé vláčne zvuky by plynuli niťou idylických výjavov, hladivých a pritom nepoddajných. Kúsok správne nadávkovaného pozitivizmu ukrytého do úsporných opisov dokresľujúcich ten najsprávnejší odtieň pocitu, ktorý by zadefinoval paralelnú realitu vytvorenú zo slov. Aké príjemné by bolo poéziu rytmu pulzujúcej krvi pri spánkoch pretvoriť vo vety akurátne bubnujúce v tempe srdcového svalu a priblížiť tak tie najskrytejšie významy v najprirodzenejšej možnej ceste; v spôsobe blízkom uchu, ktorý potrebuje jemné, no nezávislo výrazné šepty a v spôsobe blízkom srdcu, ktoré potrebuje jasnú rytmiku a presnú dávku tečúcej emócie. Vofúknuť im život, napísať a zvečniť v ich nekonvenčnej nádhere.



Slnko však zapadá a tma, ktorá sa cez jeho slabnúce lúče rozlieva v priestore, preniká aj dovnútra oblievaných objektov a vypĺňa ich svojou chladnou temnotou. Cez tmavomodrý kumulus preniká čoraz menej žlto-modrého svitu, ktorý mizne za okolitými domami a bez pomoci žiarovky alebo čohokoľvek umelého majú oči čoraz väčší problém rozoznávať blízke farby a sústredia sa preto viac na odtiene šedi a telesá definujú skôr z hľadiska ich formy. Kĺžu po izbe a rozoznávajú ostré rohy, oblé krivky, bezpečne okrúhle obrysy mäkkých predmetov; vidia zvonka, neprenikajú však dovnútra, do podstaty, ktorá sa ukrýva pod tvarmi a tieňmi. Vidia, že kreslo pod oknom je tmavšie ako stena za ním a tá je rovnako temnejšia ako zvyšky zlatistého svetla rozptýleného pomedzi modrú, stúpajúcu až k antracitovej. Čoraz viac lámp v oknách, čoraz menej aktívneho života. Ďalší deň, ktorý sa skončil podobne, ako ten predchádzajúci, len svetlo odišlo o pár minút skôr, aby zanechalo okolitý priestor opäť dlhšie v moci tmy.

Nezažnem a ani nestiahnem žalúzie, nech sa môj zrak zoznamuje s nocou postupne a prirodzene. Žltá, ktorá robila oblohu akousi nežnou a nevinnou, už zmizla a len nepatrný kúsok jej minulého vplyvu vidno v šedivo-modrej, ktorá sa nechá veľmi pasívne pohlcovať temnotou. Okná sú zahaľované závesmi, oddeľujú sa od tejto noci, snažia sa jej utiecť, hľadajú si cestičku, ako presvedčiť oči, že svetlo je tu, svetlo existuje a nezáleží na tom, z akého zdroja pochádza. Svetlo je nielen naokolo, ale aj vo vnútri; obmýva krivky, pokožkou sa dostáva do krvi a žiari zvnútra, odkiaľ vysiela signály života, signály prítomnosti.

Priestor Ich žitia sa na ten čas uzatvára do takto zahalených izbieb, izolovaných od vonkajšej temnoty, izbieb, ktoré sa postupne ponárajú do svojej vlastnej intimity a badajú čoraz menej pohybu, lebo viečka klesajú a svetla ubúda. Na oddelenie sa od skutočnej tmy nestačí záves a žalúzie, vnútorný svet si ju vyrobí zo všetkých naakumulovaných strachov a bolestí. Postaví ju z neistôt, počas dňa zahnaných do rohu. Tie neskôr večer vylezú zo svojich úkrytov, nabalia sa na ostatné temnoty a pridávajú sa k Babylonskej veži vnútornej bolesti, ktorú nemožno umlčať chladivo-bielym svetlom stropného osvetlenia. Tá totiž ostáva.

Svetlo ma opúšťa, pričom ani len nezakýva na pozdrav. Spolieha sa na to, že budem tu, keď sa vráti, alebo absolútne ignoruje moju existenciu a svojou indiferentnosťou vyjadruje svoj nulový vzťah ku mne. Mračná nad strechami tvoria ležiace výkričníky; zvolania, aby som si uvedomil ich mohutnosť a nepredvídateľnosť. Ich temné chumáče sa nerovnomerne rozprestierajú na zafírovom podklade, ktorý sa onedlho vzdá svojho modrého podtónu a naplno sa oddá tmavému odtieňu šedi, ktorá prepláva do čiernej, kým bude môj zrak odvrátený smerom k monitoru, alebo padne na stránky knihy, ktorá leží dopolovice rozčítaná na nočnom stolíku. Láka svojou neukončenosťou a rozbehnutým surreálnym dejom, počkám však na prerod večera v noc.

Pouličné lampy, okolo ktorých víri prach a špina ulíc premiešaná so zmäteným hmyzom, vysielajú chladivo žlté lúče, ktoré tajomne prenikajú cez žalúzie. To prefiltruje svetelný signál ďalej a odráža sa na mojom strope vo forme mreží. Ich presnosť a rovnobežnosť je hrozivá, nedáva žiadnu šancu na únik a aj keby som sa pokúsil, ich varovná striktnosť by ma zastavila. Sedieť, pozorovať, zaspávať; údel väzňa vnútornej noci. Niekedy to skutočné, vlastné svetlo, predierajúce sa cez pokožku, oslabí, stratí sa pod náporom tmy a netreba ani žalúzie vo forme mreží, aby sa vnútro stalo väzňom vlastnej neistoty. Slabne a silnie, kedy si samo zažiada.

Hľadám teda deliacu čiaru medzi večerom a nocou, ktorá by bola vyjadriteľná odtieňom temnoty, kódom tej línie, ktorou sa končí posledný abstraktný celok dňa a začína noc, ktorú si ľudstvo nerozdelilo na žiadne symetrické diely podobné dňu. Nehľadím na čas, ktorý sa neustále presýpa a kôpka v dolnej časti je neporovnateľne masívnejšia a hrozivejšia, ako mizivé množstvo abstraktného času, ktoré ostáva v tej hornej. Plynutie je nezastaviteľné; ak sa však minie piesok, ktorý neustále padá nadol vďaka prítomnosti gravitácie, pre ľudskú entitu nemožno obrátiť hodiny a nechať ho začať odrátavať čiastočky jeho dní odznovu. Akonáhle sa zafírová premení na arzénovú a tá sa nechá pohltiť čiernou, nie je šanca uniknúť.

Niektoré okná žiaria permanentne a pomáhajú tak pouličnému osvetleniu a reflektorom áut stlmiť definitívnu moc čiernej. Zľahka rozmažem svoj zrak a obdĺžniky s kruhovým zdrojom svetla sa pozmenia na jantárové machule, ktoré visia vo vzduchoprázdne noci. Vysielajú nejasné teplo vyvolané vedomím, že ukrývajú existenciu. Nie sú len eliptickými vankúšmi vysielajúcimi von lúče jemného svetla. Mreže tieňov na mojom strope strácajú svoju intenzitu a zbavujú sa tým aj svojej hrozivosti. Rozplývajú sa v čoraz širších pruhoch, ktoré sa už nielen dotýkajú, ale aj prekrývajú a miesto toho, aby zabraňovali úteku, menia ho na zbytočnú alternatívu k pokoju vloženému do zotrvania v tme, s očami roztvorenými a pripravenými pohltiť akýkoľvek obrys, dotknúť sa pohľadom akéhokoľvek tieňa. Pohľad do tmy skrýva tajomstvo, ktoré núti spoznať; dotyk tvaru bez všetkých detailov odhalených svetlom láka k väčšej pozornosti. Počuť a vidieť je len zlomok toho, čo obsahuje ‘cítiť.’ Rozkladajú sa na najmenšie vnemy a skladajú sa vovnútri, aby znovu vytvorili komplexné Ja. Napĺňajú, spájajú a znamenajú. Noc osvetlenú zvnútra.

where_i_end_and_you_begin_by_arctoa.png

(Hudba: Bohren & Der Club Of Gore - Destroying Angels)
(Obrázok: Arctoa - Where I End and You Begin)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SPIŠ KORZÁR

Deň, ktorý navždy zmenil Vysoké Tatry. Takto to vyzeralo pred trinástimi rokmi

Víchrica zničila 19. novembra 2004 až 12-tisíc hektárov lesa.

TECH

Vo vesmíre znie strašidelné pískanie. Vedci zistili, odkiaľ pochádza

Väčšina častíc je zachytená v pásoch.

ŠPORT

Kaddáfí zachránil nemecký klub. Niečo za to však chcel

Nemecký hokejový tím zachránil diktátor.


Už ste čítali?