Ane Brun: Oslava ženskosti a Škandinávie

Autor: Tomáš Slaninka | 6.11.2009 o 11:00 | Karma článku: 6,67 | Prečítané:  2354x

Definovať helsinský koncert Ane Brun vyžaduje viacero samostatných prirovnaní. V prvom rade to bola akási oslava ženskosti, keďže všetko sa točilo okolo štyroch dievčat-žien-umelkýň. Nemej dôležitý fakt bola absolútna dominancia Škandinávie v podobe nórskej harfistky, švédskej klávesistky, fínskej violončelistky a hlavne Nórskej hlavnej hviezdy. Tretia a rovnako podstatná črta bola číra a komorne akustická nálada koncertu tiahnuca sa od začiatku do konca. Ako sa sympatickej Ane spievalo v Helsinkách a vďaka čomu si veľmi rýchlo naklonila fínske publikum?



anebrun.jpgV tichosti a skromnosti bol celý koncert odštartovaný príjemným vystúpenim sympatickej Nórky Rebekky Karijord. Popri jemnom (a trocha nevýraznom) speve vyčarovala zaujímavú atmosféru prostredníctvom svojej malej harfy a kláves. Nebolo to síce strhujúce umenie na spôsob Joanny Newsom, no ako úvod mladej a neznámej umelkyne k škandinávskemu večeru to bolo ako stvorené. Pomerne rýchlo sa vystriedala so svoju Švédskou kamarátkou Jennie Abrahamson, ktorá s publikom komunikovala výlučne po švédsky. Jej vystúpenie bolo energickejšie vďaka silnejšiemu, výraznejšiemu a zvonivejšiemu hlasu speváčky a zároveň rôznym loopom a prednastaveným podkladom, ktoré spúšťala počas jednoduchej hry na klávesách. Oproti Rebekke pôsobila oveľa suverénnejšie a presvedčivejšie. Obe dámy sa po chvíli vrátili ako inštrumentalistky a vokalistky Ane Brun. Po podobne krátkych vystúpeniach “predskokaniek” sa rýchlo doladili nástroje za zvuku Emilíany Torrini z podmazov klubu Tavastia a presne na sekundu podľa plánu prišla na pódium hlavná hviezda večera, Ane Brun.

Sympatická tridsiatnička, celá v čiernom, vplávala až tesne k divákom a bez slova začala hrať na gitare veselo-smutnú ‘My Lover Will Go’ [z albumu A Temporary Dive, 2004], z ktorej plynule prešla do strhujúcej a napínavej ‘The Puzzle,’ ktorá je jedným z vrcholov tohtoročného majstrovského kúsku nazvaného ‘Changing of the seasons.’ Počas rýchleho refrénu sa však narušil kontakt jej gitary so zvukárom a tak Ane prerušila skladbu bezstarostným “Hyvää iltaa,” čo bol začiatok jej plodnej komunikácie s divákmi/poslucháčmi. Slečna Brun totiž počas všetkých prestávok rozprávala rôzne príbehy o pôvode skladieb, jej turné, alebo len drobné príhody a ukázala tým, že okrem umenia by sa uživila aj ako rozprávačka. Okrem toho, sama seba považuje za “language freak,” keďže v ktorejkoľvek krajine koncertuje, tam sa snaží pochytiť ich frázy a slová. Okrem pozdravu sme sa teda dočkali ďakovného “kiitos,” niekoľkých čísloviek označujúcich poradie skladieb a iných drobností, čo helsinské publikum patrične ocenilo. Na rozdiel od trocha roztopašnej a dievčenskej tiež-severanky Emilíany Torrini bola Ane viac decentná a šarm bol skôr eleganciou skutočnej ženy. Takto napríklad apelovala na potrebu všímať si životné prostredie, ktoré si vyžaduje čo najviac pozornosti a pomoci a musíme na to upozorňovať. Ukázala ako správna Škandinávčanka kladúca dôraz na prírodu. Na deklaráciu ochrany prírody nadviazala skladbou ‘Lullaby For Grown-Ups,’ v ktorej paradoxne spieva o uprednosťnovaní spánku pred riešením problémov.

anebrun2.jpgRozprávanie bolo síce fajn, podstatná však bola jej hudba. Počas koncertu dlhšieho ako 1.5 hodiny a zahŕňajúceho presne dvadsať skladieb odohrala Ane väčšinu vyššie spomínaného ‘Changing of the Seasons,’ ktorý produkoval veľmi vychytený umelec, Valgeir Sigurđson. Koncertné prevedenie prinieslo relatívne nový pohľad na celý materiál, miesto celej skupiny boli podklady oveľa komornejšie, ako na albume, čo mnohé skladby nádherne obnažilo ich do jednoduchej krásy. ‘Ten Seconds,’ ktorá v albumovej verzii obsahuje až 20 vrstiev, zaznela len za tónov jej gitary, violončela a dvoch vokalistiek (slečny nazýva svojimi diamantmi). Skladba sa tak vrátila ku svojim “koreňom,” kedy bola zložená len na malej gitarke, ktorú slečna Brun volá “little Martin” a má ju z New Yorku. Hymnická monumentálnosť bola nahradená intimitou a ‘Ten Seconds’ znela pritom rovnako sviežo a podmanivo. K podobnej jednoduchosti sa preniesla aj úžasne chytľavá skladba ‘Koop Islands,’ pôvodne od jej Švédskych priateľov Koop. Tým robila vokalistku, (v tejto formácii sme ich zažili aj v upršanej Ostrave) a tento rok s nimi opäť prešla niekoľko letných festivalov. V ‘Koop Islands’ boli nahradené všetky tie zložité, exotické a nasamplované melódie len troma hlasmi a rafinovane vtipným zvukom violončela. Odozva na tento tanečný kúsok bola viac než vrelá a Ane si týmto kúskom musela podmaniť aj posledných skeptikov v poslednej rade preplnenej (no zároveň malej) Tavastie.

Halloweensky, no ani troška strašidelný koncert sa niesol v znamení premenlivých nálad, keďže Ane bola raz rozjarená a usmievavá a v ďalšej nálade si už vylievala žiaľ z nenaplnenej lásky, poprípade z nemožnosti nájsť toho pravého. Ak sa však čitateľovi zdá, že Ane Brun je ďalšia uplakaná pesničkárka, tak je na omyle. Jej texty veľmi intuitívne kombinujú smútok, radosť, život okolitý, ale aj vnútorný, zážitky prenesené do príbehov, ale aj len jednoduché opisy pocitov. V jej tvorbe nájdeme v podstate všetko, čo prežíva inteligentná, premýšľavá a introvertná osoba plne prežívajúca svoje umenie, hľadajúca čo najlepšiu formu jeho vyjadrenia. Na záver si slečna Brun pre helsinské publikum nachystala aj malý tréning hlasiviek v podobe dospievania melódie poslednej skladby, vtipne bluesového a žartovného ‘Balloon Ranger,’ z predchádzajúceho albumu, ‘A Temporary Dive.’ Tak, ako Ane, som bol aj ja prekvapený excelentným spievaním týchto niekoľkých tónov hneď v prvej sekunde a dokonca aj bez potreby nástrojov, či podpory. Predprídavkový potlesk bol teda ocenením aj speváckych schopností publika. Táto zábavka bola len jedna z veľmi rozvinutých schopností Ane Brun v neviazanej a prirodzenej komunikácie s publikom. Nórska umelkyňa bola očarujúca a jej jednoduchá, najazzlá hudba v jednoduchých a obnažených aranžmánoch tiež. V titulnej ‘Changing Of The Seasons’ Ane spieva ‘I guess I’m too Scandinavian’ a je to absolútna pravda. Našťastie.



(Všetky fotky sú z oficiálneho myspace profilu umelkyne.)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Kde Rómovia nie sú súčasťou problému, ale jeho riešenia

Maďarov na severe nechcú a Rómov nikde nechcú, opisujú ľudia z Martinovej.

Minúta po minúte: Pokračuje celoplošné skríningové testovanie

Pandémia Covid-19 si vyžiadala 3 965 obetí.

Autorská strana Jakuba Fila

Je to akoby sme si v garáži pustili motor a ešte aj pridávame plyn

O klíme si kladieme falošné otázky.


Už ste čítali?