Deaf Center: Nórska vízia elegantnej temnoty

Autor: Tomáš Slaninka | 1.3.2011 o 10:20 | (upravené 2.5.2011 o 23:00) Karma článku: 5,61 | Prečítané:  2321x

Deaf Center sú jedným z najpodstatnejších úkazov ambientnej scény a ich príchod uprostred nultých rokov bol pre scénu jedným z formujúcich momentov. Prefiltrované sláčikové aranžmány, pulzujúci zvuk, jednoduché melódie hrané na vyklepanom klavíri, ktorý poznal už aj lepšie časy a presnejšie naladenie, čím vytvoril svoj charakteristicky nenútený zvuk. Skĺbenie súčasnej klasiky s elektronickou manipuláciou, mierne gýčovou melodrámou a nepokojom akoby z filmu noir zadefinovali novú šablónu ambientu minulej dekády. Po šiestich rokov vydáva nórska dvojica Erik K Skodvin a Otto Totland nový album, Owl Splinters, ktorý posúva ich poňatie ambientu ešte ďalej. Aký progres urobili a akým smerom sa vydali títo inšpiratívni severania?

deafcenter_owlsplinters.jpgSamozrejme, ich vplyv sa nedá porovnávať s otcom ambientu, Brianom Enom a skupinke jeho súčasníkov (ako bol Harold Budd, či s ambientom prepletený prúd minimalizmu s postavou Johna Cage-a), ktorí položili základy dnešnému chápaniu ambientnej hudby, ktorá “musí byť ignorovateľná, rovnako ako aj zaujímavá” (Eno). Na začiatku deväťdesiatych prispeli k ďalšiemu formovaniu ambientu aj umelci ako nórsky experimentátor Biosphere so svojou monotónnou mrazivou elektronikou a škótske duo Boards Of Canada, ktoré prinieslo zručne jednoduchú melodickosť a podmanivo príjemne tempo na pokraji pomalšej tanečnej hudby a prostého chill-outu. Ambient sa tak posunul do elektro-akustickej polohy príjemného pokoja, ktorý sa často miešal s post-rockom (v prípade Sigur Rós), ľahkým popom (Air) tanečnou hudbou (Aphex Twin), či experimentálnejšim drone-om (Stars of the Lid).

V polovici nultých rokov vydala ešte neznáma dvojica Deaf Center svoj debutový album Pale Ravine vo vydavateľstve Type. Stvorili na ňom poddajné textúry pýtajúce si pozornosť svojim filmovým napätím a dôrazom na dramatické momenty posúvajúce tento surreálny dej vopred. Silnou zložkou bola aj čistá produkcia, ktorá povýšila Pale Ravine na profesionálnu úroveň a nastavila latku pre ostatných ambicióznych tvorcov ambientu. Nenasledovalo však žiadne turné, ani nahrávanie pokračovateľa - Deaf Center sa pobrali na zimný spánok, aby sa obaja členovia venovali vlastným projektom. Aktívnejší Skodvin založil vydavateľstvo Miasmah, ktoré sa orientuje na temnú, experimentálnu hudbu so širokým záberom od hororovej grotesky, cez avant-gardnú klasiku, až k minimalistickému metalu. Pod pseudonymom Svarte Greiner uchopil ťažký drone a minulý rok vydal vo vydavateľstve Sonic Pieces jeden z najlepších alternatívnych albumov, Flare. Druhá časť dvojice Otto Totland pôsobil ako producent a takto pred rokom vydal spolu s holandským multi-talentovaným Huwom Robertsom debutový album Nest, môj najobľúbenejší ambientný album roka 2010.

deafcenter1.jpgOwl Splinters, ich druhý štúdiový album, sa nesnaží spĺňať rôznorodé očakávania a nejde po stopách ich prvého albumu. Temnota, ktorá tvorila ten podstatný, no nejasný podtón na Pale Ravine, je oveľa hmatateľnejšia a intenzívnejšia. Skodvin a Totland sa ju nesnažia zabaliť do melanchólie a tajomna. Nechávajú ju rozoznieť sa v celej svojej hrozivosti a nepokoji, ktorý so sebou prináša. Smerujú viac do hĺbky, preskúmavajú skľúčenosť prepukujúcu v návaly žiaľu a beznádeje a dotýkajú sa ešte výraznejšie podvedomého strachu. Na rozdiel od podobných albumov sa však Owl Splinters nesústredí na dekedenciu, či bolesť; umelci ho ponechávajú v línii elegancie a decentnej tmy.

Druhá nahrávka Deaf Center je taktiež expanzívnejšia a variabilnejšia ako jej predchodca. Kontrasty ju robia jednak zaujímavejšou a zároveň aj zintenzívňujú zážitok z počúvania. Najkratšie skladby sú vystavané okolo žialivého klavíra Otta Totlanda, ktorého melodické motívy sú už oveľa prepracovanejšie a celistvejšie, čomu pravdepodobne dopomohla aj spolupráca s Nilsom Frahmom, nemeckým klaviristom a komponistom, ktorý produkoval Owl Splinters. Tento odklon od fragmentálnosti a smerovanie k ucelenej klavírnej skladbe je najciteľnejší v druhej skladbe, Time Spent, ktorá zvukovo pripomína prácu súčasných klasikov. Otto Totland v nej osamotene skúma celé zvukové spektrum klavíra a keď sa dostane k pointe, klavír rýchlo doznieva. Napriek tomu, že inštrumentálny minimalizmus ostáva aj v Animal Sacrifice, ktorej dominuje šialené violončelo Skodvina, táto kompozícia evokuje agonickú sebadeštrukciu pripomínajúcu Bow To String od Daníela Bjarnasona.

deafcenter2.jpgZvuková ukrutnosť nemusí byť stvárnená len rozbesnenou disonanciou a netypickými súzvukmi; v úvodnej Divided sa spoliehajú na opačný princíp. Pomalosť, čítanie medzi riadkami, záchvevy, ktoré sa objavia a už miznú, ozveny tu a tam. Vzbudzujú zvedavosť a napätie poslucháča, jeho závislosť od rýchlosti a skorého vyvrcholenia a hrajú s ním hru s pravidlami obrátenými na hlavu. A ten, keď už očakáva vyvrcholenie, Divided skončí takmer uprostred a vyparí sa v temnote.

Piesňovosť sa na Owl Splinters až na jednu výnimku vytratila. Fiction Dawn pôsobí je kúsok odpočinku uprostred, ktorý nechá poslucháča si vydýchnuť medzi náročnejšími kúskami a zároveň je pomyselným výletom do minulosti, kedy mali Deaf Center záľubu v páčivosti sa. Na svojom druhom štúdiovom albume sa dvojica venuje viac konceptu nejasnosti a deprimujúcej tiesne. Tento prístup je najbadateľnejší pri najdlhších kompozíciách, kde má dvojica najväčší priestor na gradáciu napätia a kontrastnosť myšlienok. Prvou takou je New Beginning (Tidal Darkness), v ktorej sa Skodvin a Totland stávajú prieskumníkmi najnižších registrov svojich nástrojov. Keď už obaja dostatočne vyobrazia hĺbku temnoty, Totland prechádza na druhý koniec klaviatúry a necháva zaznievať v zimomriavky vytvárajúcej nemennosti veľmi jemnú melódiu vo výškach s hlbokými podkladmi. Nadväzujúca a najdlhšia The Day I Would Never Have začína nevinným klavírom, ten sa však typicky pre Owl Splinters mení na mohutnú, nepriedušnú zvukovú masu s pomocou hučiaceho, navrstveného čela. Deaf Center sa tak menia z temných klasikov na minimalistických metalistov v štýle (ďalšieho) nórskeho dua Juv. Smutno-krásnou bodkou za týmto výletom do pekla vnútornej neistoty je Hunted Twice, doznenie už prekonaných hrôz.

Owl Splinters je nádherne komplexné dielo, ktoré nielenže posúva Deaf Center ako umelecov vopred a kombinuje to najlepšie z ich vlastných projektov, ale aj umne vytvára benchmark nadžánrovosti. Dramatickú avant-gardu s jemným ambientom, ľahkou klasikou, tvrdým drone-om a dávkou filmovosti dotiahli do mohutnosti a nechajú ich vyznieť v celej jej hrozivosti. Album je výnimočným vďaka všetkým týmto prvkom dohnaným do ich vlastných extrémov s tým, že dokážu spolupracovať a budovať hutnú dávku umenia. Klobúk dolu.



(Album mi na zrecenzovanie poskytol Erik Skodvin, fotky sú z oficiálneho MySpace profilu dvojice.)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?