James Blake: Odvážny a nekonvenčný elektronický pop

Autor: Tomáš Slaninka | 8.2.2011 o 10:30 | (upravené 3.5.2011 o 22:44) Karma článku: 6,13 | Prečítané:  1583x

James Blake je mladý britský DJ, skladateľ a producent tvoriaci hlavne eklektickú elektronickú hudbu. Za veľmi krátky čas svojej len vyše roka dlhej kariéry získal obrovskú pozornosť médií vďaka umnému a prirodzenému miešaniu dubstepu s R&B, minimalom a soulom. Jeho štúdiový debut James Blake patrí medzi najočakávanejšie albumy tohto roka aj pre BBC, či magazín Pitchfork. Napriek očakávaniam sa Blake rozhodol vydať cestou vlastných spievaných piesní, ktoré ho stavajú na rozhranie dosť odlišných svetov elektroniky a pesničkárov. Či Blake prekonal vysoko nastavenú latku a rôznorodé, často protichodné očakávania zistíte v tejto recenzii.

James_Blake_JB.jpgPri počúvaní jeho staršej tvorby z čias dubstepového DJi-ngu cítiť pozoruhodný kontrast a progres, ktorý za ten rok James Blake urobil. Na prvom EP, Air & Lack Thereof z leta 2009, zmiešal bluesové vokálové sample s úspornými syntetizátormi a beatmi, pokračujúc pestrejším The Bells Sketch a následným CMYK, kde už nielen mixoval, ale skutočne tvoril. Fragmenty skladieb od R&B dív Aaliyah a Kelis vygradoval do takej chytľavosti, že CMYK prekračoval medze dubstepu a rozpínal sa cez garage až k elektronickému popu. Silná inšpirácia pop hudbou deväťdesiatych rokov, R&B, hip-hopom a soulom sa skĺbila s Blakeovým študíjnym zameraním a múzami klasickej hudby do zvláštne hladkého a plynulého zvuku, ktorý znel nielen nadžánrovo, ale aj inteligentne jednoducho.

Ešte zaujímavejším krokom bolo spojenie dubstepových rytmov s fragmentami vlastnej hry na klavíri a slučkami vlastných vokálov. Klavierwerke zmapovala Blakeovu tendenciu k ešte väčšiemu minimalizmu, až príjemnej ponurosti, ktorá sa už takmer ani nedala označiť za dubstep. Preto vydanie singla Limit To Your Love, prerábky romantickej balady od kanadskej umelkyne Leslie Feist, nebolo veľkým prekvapením. Skôr sa stala potvrdením jeho inklinácii k tradičnému elegantnému popu doplnenému o syntetické beaty a úspornú, temnú elektroniku. Kým do vydania Limit To Your Love bol Blake verejným tajomstvom elektronickej scény, po tomto singli sa Blakeovo meno dostalo do všetkých nekomerčných, ale aj mnohých pop médií.

JamesBlake1.pngNapriek tomu bolo prekvapením, keď sa dostal až na druhé miesto vo vplyvnom rebríčku BBC Sound Of 2011 mapujúcom nové, horúce mená, ktoré sa oplatí sledovať. Predsa len, Blakeova hudba nie je priamočiarym popom pre širšie masy. Na komerčné diskotéky je pomalá a minimalistická, do bežných rádií je príliš tlmená, pre televízie je prekvapivo konzervatívna a jednoduchá. Všetok rozruch okolo Jamesa však nastavil latku na jeho debutový album až privysoko, čo bolo znásobené rôznorodými očakávaniami hitovosti a tanečnosti, ktoré nie je možné splniť na jednom albume. Zaujímavé je, že podobne dopadli aj Mount Kimbie a Darkstar, najprv miláčikovia dubstepovej komunity, ktorí sa na svojich debutoch vybrali vlastnými smermi.

Debut James Blake (celý album sa dá vypočuť na stránke Listen Before You Buy) totiž nespadá do žiadneho žánru a skôr si hľadá vlastné miesto na nezávislej scéne. Kto očakáva strhujúce a chytľavé hity, dostane len známu Limit To Your Love, s úžasnými sub-basmi, širokými plochami napínavého ticha a jazzovo-soulovým vokálom pripomínajúcim Antonyho Hegartyho, či Justina Vernona (aka Bon Iver). Aj keď sa Blakeove frázovanie nelíši od Feistinho originálu, jeho vynechanie sláčikov, vypustenie mnohých aranžmánov a náhrada tajomne znejúcimi perkusiami a obrovským priestorom, stavia Limit To Your Love do žialivejších priestorov. Na albume je však skrytá uprostred krátkych, menej chytľavých skladieb.

Blake však často pôsobí, akoby mal zrazu strach z plynulosti a podmanivosti a pravidelne sa spolieha na deformáciu rytmov, úsečnosť a až frustrujúcu striedmosť, ktoré ho vzďaľujú od akejsi harmónie, až dokonalosti, ktorú by chcel na druhej strane dosiahnuť. To je prípad hneď úvodnej Unluck, ktorej podklady sú pravidelne pretrhávané a podobne sú aj jeho vokály prefiltrované do vibrujúceho nepokoja, ktorý však vždy zničí ten očakávaný moment vyvrcholenia. Nasledujúca The Wilhelm Scream pracuje s elektronickou manipuláciou a deformáciou cielenejšie a tým aj pôsobivejšie. Začína ako pochmúrna balada o Jamesových snoch, avšak neskôr sa zvrhne na zvláštne tiesnivú nočnú moru dosahujúcu kakofonickú katarziu. James len padá a padá v zmätku a chaose.

jamesblake_limittoyourlove.jpgNiektoré Jamesove experimenty s vrstvením a ťažobou však nie sú podobne úspešné ako The Wilhelm Scream. Temná I Never Learnt To Share, ktorá po nej nasleduje, obsahuje len jednu vetu o tom, že jeho brat a sestra sa s ním nerozprávajú, no on im to nevyčíta. Aj keď sa hudba vyvíja, prechádza z acapella jemnosti k zložitým, emotívnym plochám, Jamesov vokál sa nemení a vo štvrtej minúte už začína liezť na nervy. Rovnako aj vrstvenie vokálov v záverečnej Measurements vytvára zvláštny nepokoj a pocit neukončenosti. James tu vytvára zbor z vlastných hlasových vrstiev, avšak nemennosť a rovnaká farba odsudzujú túto skladbu na jednoliatosť a statickosť; aj keď je skladba pekná, nepulzuje a nežije, čo je pri takom dobrom motíve veľká škoda. Lepšie rozvinutie témy ponúka dvojica Lindisfarne I a II, kde jednotka predstavuje hlavný motív vytvorený len z fragmentov Jamesovho spevu a dvojka k nej pridáva perkusie a elektroniku a dáva tak bodku za piesňou o tom, že teraz už môže so svojou láskou lietať vo výškach.

Jamesovi fanúšikovia, ktorí ho sledovali už od začiatkov zas môžu byť sklamaní, že typický dubstep sa na jeho debute prevažne vytratil. Jedine predposledná I Mind pripomína dubstep v najlepšej forme od čias Burialovho Untrue. Vokodérové vokály a výrazná filtrácia Jamesovho hlasu však pôsobí zrazu akosi nepatrične, akoby trhala všetku tú intimitu, ktorú Blake celý album budoval. Napriek predstavuje I Mind jednu z najkomplexnejších skladieb z jeho repertoára a na albume James Blake je v protiklade s minimalistickými experimentami ako Lindesfarne I, či krátkym soulovým číslom Why Don’t You Call Me.

V Blakeovi cítiť silný potenciál, zmysel pre melódiu, komplexný pohľad na hudbu a schopnosť dávať dokopy netradičné žánrové kombinácie. Na svojom debute však nevyužíva svoj talent naplno; materiál na albume James Blake totiž potreboval čas na dozretie a na dotiahnutie niektorých detailov, ktoré sú však podstatné. Spomínaná repetitívnosť, či Blakeov sklon k deformáciám tých najlepších myšlienok. Rozmanité a často protichodné očakávania médií síce nenaplnil, avšak James Blake je stále výborným kúskom hudby na rozmedzí nekomerčného melancholického popu a pochopiteľnej experimentálnej elektroniky, ktorý má danosť uhranúť svojou emocionalitou a zaujať svojou pestrosťou. Od Blakea môžeme očakávať ešte veľa silnej hudby.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Kaliňákov človek dostal od štátu dotáciu. Vďaka Kaliňákovi a Lajčákovi

S Bašternákom spája ministra advokát Turčan.

DOMOV

Nechceným telefonátom sa možno brániť

Pri núkaní produktov sa nečestní marketéri spoliehajú na nevedomosť.


Už ste čítali?