Nils Frahm: Nádherne strhujúce klavírne improvizácie

28.1.2010 o 11:00 (upravené 5.1.2011 o 21:24) | Karma článku: 5.46 | Prečítané  3002-krát

Nils Frahm je ďalším klenotom v zbierke nových mien ambiciózneho vydavateľstva Erased Tapes. Mladý klavirista komponuje improvizované etudy, v ktorých prináša rozmanité nálady, vyvoláva najrôznejšie pocity a predvádza mnohé techniky. Jeho prvý album, ‘The Bells’ je ukážkou jeho umeleckých schopností, ktoré je možné po zjednodušení zaradiť k modernej klasike. Ak máte radi komponistov ako Peter Broderick, Max Richter, či Ólafur Arnalds, nováčik Nils Frahm si zaslúži svoju pozornosť kolážou skutočne pestrých a originálnych skladieb.

(Nils Frahm - Over There It's Raining)

[ 'The Bells' od Nilsa Frahma je podľa môjho rebríčka 4. najzaujímavejší album roka 2009. Prezrite si prehľad toho najlepšieho, čo v roku 2009 vzniklo. ]

Zaraďovať súčasných umelcov do konkrétnych žánrov, škôl a generácií je skutočne náročné, keďže väčšina využíva prvky mnohých spriaznených, ale aj vzdialených vplyvov a čerpá ako zo svojich súčasných, ale aj predošlých generácií. Odkazy na minulosť, svoje idoly a inšpirácie sú čoraz častejšie využívané a dnešná hudba sa tak akosi stáva veľkou nostalgiou prepájajúcou jedno s druhým, zachádzajúc ešte ďalej, kde umelci hľadajú hranice inovatívnosti a často aj znesiteľnosti. Na nezávislej scéne sa už dlho formuje skupina umelcov výrazne čerpajúcich z vážnej hudby. Zdá sa, že populárny minimalista Philipp Glass, mladší Max Richter, najazzlý Keith Jarrett, či chladivý Jóhann Jóhannsson tvoriaci moderné symfónie a kúsky pre komorné a symfonické orchestre už majú svojich následníkov. Medzi nich patria spájateľ elektroniky a indie hudby Ólafur Arnalds, klasiký komponista Nico Muhly, náladová a mierne gýčová Rachel Grimes a multiinštrumentálny a staromilský Peter Broderick.

Ku koláži týchto umelcov, ktorí majú toho mnoho spoločného, no stále si uchovávajú jedinečnosť, sa už môže smelo hlásiť aj mladý klavirista Nils Frahm. Hre na tento majestátny nástroj sa venuje už od detstva pod vedením Nahuma Brodskeho, žiaka posledného učenca Čajkovského. Popri vplyvnom a náročnom učiteľovi bol druhým zdrojom inšpirácie jeho umelecký otec, Klaus Frahm. Jeho zbierka albumov z prestížneho vydavateľstva ECM, láska ku kvalitnému jazzu a profesia fotografa vyformovali Nilsov eklektický vkus a prežívanie hudby. Frahmove hudobné smerovanie ovplyvnil nedávno aj Peter Broderick, čoraz vychytenejší komponista a multiinštrumentalista, ktorý spolupracoval s mnohými menami nezávislej scény a zložil hudbu okrem iného aj k tanečnému predstaveniu. Vydavateľským domovom sa mu stalo aktívne vydavateľstvo Erased Tapes, ktoré sa výberom umelcov čoraz viac profiluje ako kvalitný progresívno-vážny label pre fajnšmekrov.

Hlavnou črtou Frahmovej tvorby je improvizácia. Jeho kompozície väčšinou začínajú jednoduchými harmóniami a lineárnymi melódiami, ktoré vyžadujú svoj priestor a čas. Aktuálny album ‘The Bells’ (Wegart) je skladačkou jedenástich improvizácií, ktoré si nekladú žiadne limity ohľadne nálady, techniky, či dĺžky. Nahrávanie prebiehalo v berlínskom Brunewaldskom kostole pod taktovkou Petra Brodericka. Počas dvoch dní skúšal Nils všetky polohy a atmosféry, ktoré mu napadli, pričom tieto neplánované etudy trvali niekedy aj hodinu. Mnohé kompozície boli katalyzované Broderickovými nápadmi; napríklad, keď pokúšal Nilsa zahrať najtichší a najjemnejší možný začiatok, či keď si ľahol na klavír a vyzýval ho zložiť skladbu na tému ‘Peter je mŕtvy na klavíri.’ Z tejto inšpirácie nakoniec vzišla jedna z najponurejších, no najstrhujúcejších kompozícií, aké ‘The Bells’ prináša. ‘Peter is Dead In The Piano’ je strategicky umiestnená ku koncu, kde nálada hustne, jednotlivé hlasy prechádzajú k disharmonickým stretom a dynamika kontinuálne rastie. Už len táto jedna skladba je skvelým svedectvom Frahmovho talentu.

(Nils Frahm - Said And Done)

Aj keď prvé počutia tohto 40-minútového albumu vyvolávajú pocity melanchólie, pokoja a nostalgie, tieto prívlastky nevystihujú podstatu ‘The Bells.’ Väčšina harmónií je síce molových a zmenšených, spôsobujúcich pocity smútku, neistoty, či stiesnenosti, no samotné skladby znejú odľahčene. Nils Frahm je akosi nad vecou. Tvorí variácie na jednotlivé témy rovno za pochodu a nevenuje sa jednotlivým detailom do hĺbky. Napriek tomu, sú dovedené k výsledku dostatočne plnému a súčasne koherentnému s ostatnými skladbami. Hĺbka je v Nilsovom prípade dosiahnutá obmieňaním a vylepšovaním v čase miesto detailného a plánovaného venovania sa každej note.

Úvodná melódia ‘In The Sky And On The Ground’ nalaďuje poslucháča spôsobom podobne chytľavým a hrejivým ako Mussorgského otváracia Promenáda (z cyklu ‘Obrázky z výstavy’). Frahmove podanie je však jednoduchšie a počas albumu už (bohužiaľ) žiadne variácie na túto vydarenú tému poslucháč nenájde. Citovú neistotu nasledujúcej ‘I Would Like To Think’ strieda podmanivá, až extaktická rozhodnosť ‘Said And Done’ vybudovaná okolo jedného neustále znejúceho tónu, neodbytne pripomínajúceho svoju prítomnosť. Frahm pokrýva aj abstraktnejšie polohy prostredníctvom pocitov mrazivosti (‘Dedication, Loyalty’), či dychberúcej tajomnosti (‘Down, Down’). Akýmsi odľahčením medzi týmito pocitmi a temným záverom albumu je romantická ‘Over There, It’s Raining,’ ktorá znie ako najprepracovanejšia zo všetkých kompozícií. Priam idylická balada uvoľňuje napätie a ukazuje zasnenejšiu a mäkkšiu stránku Frahmovej hudobnej predstavivosti. Tej totiž dominujú vážnejšie a realistickejšie tóny hrané s naliehavosťou. V mnohých kompozíciach cítiť ich improvizovanú povahu, napriek tomu pulzujú vopred a šíria sa bez zaváhania, či poľavovania v záplave myšlienok.

Takým spôsobom pôsobí modernisticky surová ‘My Things’ s jednoduchým poradím akordov. Vyvrcholením napätia, neistoty a dychtivosti je najtemnejšia a najuhrančivejšia ‘It Was Really Really Gray.’ Už tajomný a nepokojne rozvážny počiatok avizuje dramatické rozuzlenie, ktoré prichádza v drsnej elegancii kombinujúcej minimalizmus v rozvinutí a monumentálnosť v harmóniach. ‘Somewhere Nearby’ je ‘len’ pokojným post skriptom, ohliadnutím sa naspäť. Rovnako, ako celý album, si uchováva triezvosť a nadhľad, neschádza k plačlivosti a ani násilím nekatalyzuje nostalgiu. Táto črta je jednou z najsilnejších stránok hudby Nilsa Frahma. Popri improvizovaní je vždy nad vecou a nenechá svoje myšlienky skĺznuť k stereotypnosti, či preumelkovanosti. Dávkovanie emócií je rozvážne a akurátne, pričom samotný pocit rozvíjania je napínavý a dychtivý. Zmena nálad zaručuje neustálu pozornosť poslucháča, no zároveň je dostatočne jednotná a súvislá - nepôsobí teda rušivo, či rozorvano. Táto kombinácia prináša vyvážený zážitok zo spoznávania mnohých tvárí Nilsa Frahma. Všetky sú rovnako zaujímavé a každá jedna odhaľuje ďalší jeho talent. Ak je ‘The Bells’ podľa Frahma ‘len’ skúšaním vlastného talentu, najbližší album bude pravdepodobne dokonalosť sama.


(Album mi poskytlo vydavateľstvo Erased Tapes, fotky sú z ich myspace profilu)

 

Hlavné správy

Z DOMOVA

Fico je v Rusku mediálna hviezda, môže vetovať sankcie

Fico sa stal po Bruseli obľúbencom ruských médií, Kiska vyzýva na jednotný postoj štátov Únie.

ZAHRANIČIE

Putin pritvrdil a straší jadrom, Novoruskom aj fašistami

Ruský prezident chváli rebelov chváli za vojnu a pripomína jadro.

KOMENTARE.SME.SK

Spýtajme sa Fica, komu najviac škodia sankcie. Menovite

Politici sa vo svojich vyhláseniach opakovane oháňajú záujmom.


Už ste čítali?