> English version of this review is published in Wears The Trousers magazine

Na rozdiel od mnohých severských kolegýň sa Hanne Hukkelberg nikdy neuspokojila len s melanchóliou, ale odvážila sa viac experimentovať s nástrojmi, ako aj s energiou. Debutový album "Little Things" bol pokojným počinom známym hlavne hravosťou slečny Hukkelberg. Zvuky kolies bicykla, vínových pohárov a dažďa vytvorili veľmi živú hmotu a vyvolali opodstatnený záujem o jej osobu. Druhý album, inšpirovaný životom v Berlíne, „Rykestraβe 68“ mal aj rockový drive, popritom troška schizofrenické a stiesnené vokály a obrovský priestor pre gradovanie atmosféry, tvorenie malých technických figúr a zaujímavých zvratov v rozvláčnom džezovom duchu. Hanne sa presadila hlavne vďaka tejto nebojácnosti spojenej s atraktívnou introvertnosťou.

Uplynuli takmer tri roky, počas ktorých žala len pozitívne reakcie, koncertovala po celej Európe a presťahovala sa z (pre ňu) inšpiratívneho Berlína naspäť do Nórska. Tretí album býva pre umelcov veľkou výzvou. Na prvom mohli pracovať akékoľvek dlhé obdobie, mali teda dostatočný priestor na pozbieranie myšlienok, druhý väčšinou býva prehĺbením a spevnením ich mena. Tretí má však ukázať, že sú etablovaní, schopní, šikovní, vedia prekvapiť a tvoriť kvalitu. Ťažko povedať, čo mohla Hanne prežívať počas fázy komponovania, triedenia, príprav. Zdá sa mi však dosť pravdepodobné, že jej metamorfóza bola viac prirodzenou reakciou ako odpoveďou na túžby redaktorov, či poslucháčov. Tá intuitívnosť a nenútenosť sa totiž naplno prehupla do samotnej hudby.

Folk, akustická gitara, nevinná intimita sú takmer preč a na scénu prichádza akoby nová Hanne Hukkelberg. Respektíve staro-nová. V období dospievania a skorej mladosti pôsobila v doom-metalovej kapele Funeral, popri tvrdej hudbe sa venovala aj jazzu a popritom stihla aj vyštudovať umenie. Tieto korene experimentov sa pretavili do nálady celého albumu "Blood From A Stone" (Nettwerk, dostupný cez Amazon). Začína sa síce nenápadne, ale hneď v refréne skladby „Midnight Sun Dream“ odvážne vyhlasuje, že tu nie je žiadna beznádej a o chvíľu pokračuje slovami, že tu nie je žiaden jemný hlások. Najvýraznejšie časti úvodnej skladby tak vopred avizujú, čo môžeme očakávať. Slečna Hukkelberg síce nejde do boja a nesrší z nej agresia, ale jej hlas je väčšinu času prísny, nepoddajný, zachádzajúci k nekompromisnosti. Rovnakým smerom sa vybrali aj inštrumentálne podklady, ktoré sú dôstojným a rovnocenným partnerom Hanninmu altu. V porovnaní so staršími albumami upustila od minimalizmu a tak sa okrem obvyklých nástrojov (gitara, basa, bicie, violončelo, flauta) ponoríme aj do vôd rozvetvenej elektroniky a spomenieme si na hravosť a nekonvenčnosť v používaní zvukov okolitého sveta. Ruchy kuchyne, dvere metra, čajky sú už akoby neoddeliteľnou súčasťou hudobnej fantázie Hanny Hukkelberg.

Prvá polovica albumu je naladená veľmi optimisticky, skladby majú radio-friendly minutáž a rovnako ich melodickosť a ľahkosť ich predučujú do éteru odvážnejších, alternatívne ladených rádií. Na prvé počutie môžu pôsobiť až priveľmi jednoducho a bežne, no po viacerých vypočutiach vyplávajú z pozadia krásne detaily, ktoré potešia sluch každého hľadača. Perkusie v pokojnej „Seventeen,“ v chytľavej „Bandy Riddles“ sa zas zjaví nádherne violončelo. „In Here/Out There“ sa začína podobne neviazane, s cynickým podtónom, neostáva však v rovine spokojnosti a veľmi odvážne graduje k hluku.

Plnú pozornosť poslucháča si absolútne pripúta energická a rozhodná skladba „Salt Of The Earth.“ Pôsobí veľmi eklekticky, kombinuje ruchy najrôznejších perkusí s echom a graduje v elektronicky podporenom hluku. V nasledujúcej „No One But Yourself“ už stretávame Hanne kričiacu z diaľky a zároveň z tesnej blízkosti o hľadaní úkrytu a samote. Tieto dve strhujúce skladby predstavujú absolútny vrchol albumu, kedy sa dravý zvuk preklápa až do surového hluku a táto obrovská intenzita ešte zvyšuje pocit beznádeje, túžby po pokoji a samote. Epické poňatie hudby nie je slečne Hukkelberg neznáme a tieto dve skladby sú toho skvelým dôkazom. K vrcholom albumu sa pridáva aj úžasná „Crack,“ už zmierene a priamočiaro konštatujúca, že „toto musí prasknúť, tak to chodí.“ Najdlhšia a najpomalšia „Bygd Til By“ veľmi príhodne uzatvára celú trištvrte hodinku severskej hudby. Spievaná je v nórčine, čo ešte zvyšuje jej záhadnosť, náročnosť a ťažšiu uchopiteľnosť. Zvončeky, nekončiace brnkanie basy, rastúce vlny emócií, všetko nás nenápadne a podvedome ženie k vyvrcholeniu uháňajúcemu ešte severnejšie do krajiny ľadu a ticha.

Nájsť nejaké slabé miesto na albume „Blood From A Stone“ je veľmi náročné. Hanne urobila komplexný progres vo všetkých oblastiach, od procesu skladania, písania textov, až k detailnej a prepracovanej inštrumentácii, pohla sa novým smerom a zároveň uchovala jedinečnosť a osobitosť svojho umeleckého ja. Jediné, čo možno zamrzí, je absentujúca džezová iskra, ktorá dodávala jej hudbe ľahkosť a hravosť a prítomnosť folklóru je takisto znížená na minimum. Tieto kvázi nedostatky sú však vyvážené strhujúcimi skladbami ako „Salt Of The Earth,“ či „Crack.“ Slečna Hukkelberg je neústupčivá a cieľavedomá, ale na druhej strane cítiť príťažlivú introvertnosť a krehkosť. Prirovnania k známejším kolegyniam by boli zbytočné, Hanne Hukkelberg je už Niekto ako na škandinávskej scéne, tak v rámci samotného žánru „singer-songwriter.“ A najnovší prírastok do rodiny jej hudobných skvostov ju zaraďuje medzi tú najkvalitnejšiu špičku.
9/10